Vitajte v kresťanskom spoločenstve Vinica - Banská Bystrica!

 

Vo Vinici je náš zámer celkom jednoduchý - milovať Boha a blížneho. Pre Ježiša to bolo najväčšie z prikázaní, ktoré učil svojich učeníkov (Mk 12: 30-31).

 

Hoci vieme, že máme  ďaleko od dokonalosti a častokrát máme viac otázok ako odpovedí, naša túžba zostáva rovnaká - viesť životy, ktoré sú pretvárané Bohom.

 

 

Pre nových.

Stretnutia.Svedectvá.

 

Nový zborový účet

 
Vinica BB má nový účet: číslo: 2100664890/8330, vedený vo Fio banke, a.s. - prosíme začať používať tento
Ten pôvodný bude ešte fungovať do konca októbra, potom ho zrušíme. Túto zmenu sme spravili na zníženie poplatkov banke
 
Každému podporovateľovi srdečne ďakujeme za každú  spoluúčasť na fungovaní zboru :) 
 

Keď Boh spieva, že ľúbi SLOVENSKO.

 

Pieseň „V dolinách“ ma sprevádzala od detstva a priznám sa, nemala som ju rada. Zmenila som však názor. Chcem sa podeliť prečo a ako.

 

Po rokoch som si ako veriaca uvedomila viaceré obrazy, metafory z tejto piesne, ktoré priam biblickým jazykom opisujú, ako Slovensko vyzerá v túžbach a v srdci TOHO, ktorý ho stvoril.

 

Čo odmietam veriť o Bohu? 

 

Odmietam veriť, že Boh je hoci len o kúsok menej než dokonale dobrý. Žiadna okolnosť, žiadna

choroba, dokonca ani smrť na tom nič nezmení. Boh je dobrý. Vždy bol, je a bude.

 

Odmietam veriť, že Jeho láska ku mne má akékoľvek hranice, na ktoré môže naraziť. On miluje

bezhranične. Aj mňa.

 

Odmietam veriť, že existuje silnejší hlas než je hlas Jeho slova. Dokonca odmietam veriť aj tomu, že

Ho nevieme počuť. On hovorí. Neustále. Ku každému človeku.

 

Keď Ho necítim, odmietam veriť, že nie je pri mne. Žiadne teplo, žiadne zimomriavky nie sú pre mňa

potrebným prejavom Jeho blízkosti. On je blízko, lebo je Boh. Imanuel. Boh je s nami.

 

Odmietam veriť, že tma je silnejšia než svetlo, že nenávisť je silnejšia než láska, že diabol je silnejší

než Boh.

 
Sýty hladnému neverí a zdravý chorého nepochopí
...alebo moja cesta k uzdraveniu
 
Bola som človek, ktorý si príliš nevážil svoje zdravie a veci v živote, ktoré boli tak nejako samozrejmé.
Až keď sa to stalo. .. Bolesti chrbtice ma trápili už nejaký čas, dokonca som si na ne zvykla, z času na
čas som zašla na rehabilitáciu, trochu pocvičila, bolesti ustúpili, potom sa zase objavili a tak dookola.
Rozhodla som sa, že to začnem viac systematicky riešiť a začala som pravidelne cvičiť. Lenže to
cvičenie, ako som neskôr pochopila, nebolo vhodné na môj chrbát a ja som skončila v nemocnici
s prasknutou medzistavcovou platničkou (presnejšie dvomi). Nezrútil sa mi svet, ale otriaslo to
ním. A poriadne. Zrazu som sa nevedela vyrovnať s tým, že ma postihlo chronické ochorenie, ktoré
nevyležíte za týždeň v posteli ako chrípku. Zrazu som zistila, ako málo som zakorenená v Bohu,
necítim Jeho blízkosť a neviem sa s dôverou na Neho obrátiť. Zachvátil ma strach, a to nielen z toho,
že sa môj zdravotný stav zhorší... ale iracionálny strach, že sa niečo zlé stane mojim blízkym.. a iné
strachy, ktoré moja psychika vôbec nezvládala.
 
Pýtala som sa Boha, ako je to možné, že Ho necítim blízko pri sebe, že túto situáciu vôbec nezvládam.
Nekonečné výčitky a sebaobviňovanie zo zlyhania a zanedbania zdravia ma trápili. Aby ste rozumeli,
moja situácia naozaj nebola až taká dramatická, po dvoch týždňoch v nemocnici a možno mesiaci
rehabilitácie som bola schopná znovu sa normálne zaradiť do života, s určitými obmedzeniami, ale
prakticky plnohodnotne. Samozrejme, že si musím dávať pozor na chrbát, ako sa zohýnam, ako
vstávam z postele, ako dvíham veci, ale to nie je nič, čo by ma výrazne v živote obmedzovalo. To čo
bolo ale mojím najväčším obmedzením, bola moja psychika. Myslím, že moja reakcia bola hlavne na
to, že sa mi vôbec niečo také stalo, že sa stalo niečo, čo už nejde vrátiť späť a že si za to môžem sama.
 
Na nejaký čas som sa relatívne upokojila a všetko sa vrátilo takmer do starých koľají. Až ma začalo
trápiť nevysvetliteľné pálenie v nohách. Nič hrozné, ale veľmi nepríjemné. Do môjho života vstúpila
nervozita, opäť strach, výčitky, sebaobviňovanie... začala som však intenzívne volať k Bohu, po
fyzickom uzdravení ale po čase najmä po duševnom. Veľa som čítala o nadprirodzených uzdraveniach
zo závažných chorôb, o zázrakoch z ľudského hľadiska nemožných.. Nie že by to bolo pre mňa niečo
nové – som súčasťou spoločenstva, ktoré verí, že Boh uzdravuje, modlíme sa za uzdravenia, zúčastnili
sme sa mnohých konferencií, kde sa dejú uzdravenia... ale predsa je rozdiel, keď to zažívate, čítate
a počúvate o tom ako zdravý človek a inak sa na to pozeráte, keď sami potrebujete taký zázrak.
 
Volala som k Bohu a On odpovedal. Ukázal mi, že som sa v živote spoliehala sama na seba, alebo
na ľudí okolo mňa, na moju rodinu – namiesto dôvery v Neho. Viedol ma k odpusteniu samej sebe
za zlyhanie a veci, ktoré som nezvládla. Viedol a vedie ma stále k pokore, ktorá začína vďačnosťou
za všetko, čo v mojom živote bolo a je dobré. Začal sa veľký zrod viery v mojom živote a stále
pokračuje. Znovu som v modlitbe odovzdala svoj život Bohu, ale predtým som si potrebovala vyriešiť
najdôležitejšiu otázku tohto obdobia: ČO AK MA BOCH NECHCE UZDRAVIŤ? Myslíte, že by Boh mohol
nechcieť niekoho uzdraviť? Boh nedáva chorobu, aby nás niečomu naučil, pretože to nie je ON, ktorý
je pôvodcom chorôb. Bolo by zvrátené si myslieť, že mi dal chorobu, aby ma niečo naučil a potom
ma mohol uzdraviť. Pýtala som sa: čo ak všetko v mojom živote bude v súlade s Bohom a napriek
tomu ma Boh nebude chcieť uzdraviť? Možno som mala pocit, že si to uzdravenie potrebujem nejako
zaslúžiť....
 
Ja predsa môžem celkom dobre existovať aj bez Jeho zázračného uzdravenia. Dávam si pozor,
intenzívne cvičím, cítim sa chvíľu lepšie, chvíľu horšie, ale viem to svojou disciplínou ovplyvniť. Sú
veci, na ktoré si netrúfnem (napr. lyžovanie, dlhé túry, intenzívne skákanie na koncertoch a pod.),
ale bez toho sa dá žiť. Kľudne mi môžete povedať: TAK ČO EŠTE CHCEŠ? Dobre, ale myslíte, si, že ak
Boh – náš dobrý Otec, všemocný a milujúci, by nechcel, aby som nemusela každý deň svojho života
pri takmer každom pohybe myslieť na to, že moja chrbtica nie je celkom v poriadku a musím si naň
dávať pozor? Že by nechcel, aby som znovu mohla bez obáv behať a skákať a robiť pohyby, pri
ktorých ma ani len nenapadlo, že sa pri nich môže niečo stať s mojím chrbátom? Prečo potom Ježiš,
keď sa stretol so zástupmi ľudí, ktorých učil niekoľko dní na púšti a keď vedel, že už tých niekoľko dní
nič nejedli – neposlal týchto ľudí domov na ďalekú cestu, aby sa sami postarali o seba? To by bolo
celkom dobré riešenie, nie? On ale namiesto toho zobral pár kúskov chleba a rýb, ďakoval za ne Bohu
a niekde medzi tým, ako ich dával svojim učeníkom a oni tým hladným – sa stal zázrak a z trošky jedla
sa nasýtili tisícky ľudí. Spravil tak preto, lebo poznal srdce svojho Otca v nebi a vedel, že Otec ich
nekonečne miluje a chce pre nich VŽDY to najlepšie riešenie. Preto som sa rozhodla, že si
neprestanem od môjho Otca v nebi pýtať to najlepšie riešenie pre moje zdravie. Lebo verím, že On
ma CHCE uzdraviť. Bez výnimky.
 
Ak Vás niekto pozve a zaplatí Vám obed, zjete iba polievku a na hlavné jedlo poviete: „Nie ďakujem,
ja to nejako vydržím...“ ???? Ježiš zaplatil na kríži obeť za každé naše previnenie a zomrel za každú
našu chorobu. Mám mu povedať: „Ďakujem Ti Ježiš, ale ja to nejako vydržím“, keď On už zaplatil za
moje úplné uzdravenie? NIE!!! Chcem prijať VŠETKO, čo On pre mňa vydobyl na kríži. A to nie je moje
sebectvo, ale jedna z vecí, z ktorých som tiež bola usvedčená – z neprijímania Jeho obete pre môj
život.
 
Tým nechcem povedať, že budem ako tvrdohlavé dieťa nástojiť pred Otcom, aby ma uzdravil a to
hneď! ( ) Chcem urobiť všetko preto, aby som túto situáciu zvládla (vrátane každodennej opatrnosti
nech robím čokoľvek, vrátane každodenného správneho cvičenia). Ale to, na čo sa budem spoliehať,
nie je moja vytrvalosť a húževnatosť (ktorú mimochodom nemám, ale pracujem na nej), ale dôvera
v Neho, v Jeho lásku, milosť a starostlivosť.
 
Choroby sú zlé, izolujú Vás od sveta, hovoria Vám, čo nesmiete robiť, nemáte chuť sa stretávať
s ľuďmi, na ktorých vidíte, že sú zdraví a šťastní a užívajú si život. Chorý veľakrát vníma okolitý svet
cez svoju bolesť a obmedzenia – ak sa mu choroba stane jeho identitou. Toto som pochopila, keď
som tak trochu nakukla do tohto sveta, ale nemienim sa v ňom dlho zdržiavať. Viem, že Božia vôľa
pre môj život je pokoj a radosť, nech bude pokračovať akokoľvek. Chcem a budem snívať o tom, že
uzdraví nielen mňa ale aj ďalších ľudí z chorôb a bolestí, ktoré ich už dlho trápia. Lebo také je Jeho
srdce – milujúce a uzdravujúce, nech sú naše okolnosti akokoľvek zlé.

 

 

Moja cesta k uzdraveniu

 

 

 

Bola som človek, ktorý si príliš nevážil svoje zdravie a veci v živote, ktoré boli tak nejako samozrejmé. Až keď sa to stalo...

Bolesti chrbtice ma trápili už nejaký čas, dokonca som si na ne zvykla, z času na čas som zašla na rehabilitáciu, trochu pocvičila, bolesti ustúpili, potom sa zase objavili a tak dookola. Rozhodla som sa, že to začnem viac systematicky riešiť a začala som pravidelne cvičiť. Lenže to cvičenie, ako som neskôr pochopila, nebolo vhodné na môj chrbát a ja som skončila v nemocnici s prasknutou medzistavcovou platničkou (presnejšie dvomi).  Nezrútil sa mi svet, ale otriaslo to ním.

 
Viac článkov...
<< Začiatok < Dozadu 1 2 Dopredu > Koniec >>

Stránka 1 z 2

Nadprirodzené predĺženie nohy o 2 cm

 

Na modlitbách v meste sme sa rozprávali s jednou pani, ktorá čakala na dcéru. Hovorila, že musí ísť, lebo jej dcéra nerada vidí, keď sa s niekým rozpráva o Bohu. Ešte chvíľu sme sa rozprávali, keď prišla jej dcéra a na naše prekvapenie bola veľmi otvorená a mohli sme sa za ňu modliť.

Čítaj viac..