Prečo mám rada Rómov....

 

Mám rada Rómov. S týmto postojom by ma asi veľa ľudí neváhalo ukameňovať. Spýtala by somsa ich, či poznajú nejakého Róma osobne. Ja áno, poznám ich niekoľko, dokonca sú moji priatelia.Dokážu byť veľmi kamarátski, srdeční a keď si vás obľúbia, nedajú na vás dopustiť.


Anka mi vraví: „Katka, ja by som sa za teba aj pobila“. Anka je Rómka a stará sa o svoje siedmedieťa. Je jediné, ktoré s ňou žije v domácnosti. Tie predchádzajúce sú adoptované alebo v detskýchdomovoch. Mnohí ľudia Ankou opovrhujú, ja sa neodvážim. Kto z nás na jej mieste by svoj životzvládol lepšie? Vyrastala v detskom domove, ako veľa Rómov, ktorých poznám. Nikdy nemala prisebe mamu, ktorá by ju milovala a bola pre ňu dobrým vzorom. Aj dnes je v tomto svete stratenáa veľakrát bezradná, pretože nemá nikoho, kto by jej poradil, pomohol... Nikto ju nenaučil orientovaťsa vo svete, vo vzťahoch, nikdy nepracovala, pretože väčšinou rodila deti a starala sa o ne, kým jej ichnezobrala sociálka... Miluje svoje deti, ale nemôže byť s nimi, aspoň nie so všetkými. Je to človek akokaždý iný, len sa narodil do nepriaznivých okolností a do „nesprávnej“ farby pleti.

 

 

Jej život sa však zmenil, keď stretla Boha a On sa jej ujal. Policajti sa jej vyhrážali väzením zanezaplatené výživné a hrozilo jej, že jej zoberú dieťa, ktoré čakala. Dostala však ešte jednu šancua dnes môže vychovávať svoje dieťa v zariadení pre matky s deťmi. Verí (a ja s ňou, Pane Bože,ako tomu verím), že tento krát ho bude môcť vychovávať až do jeho dospelosti, že bude môcťžiť „normálny“ život so svojím dieťaťom a dať mu lepší život, než aký mala ona.

Áno, viem, spoločnosťou lomcuje nevyriešená Rómska otázka a každý kričí, ako to treba riešiť.Áno, aj ja si myslím, že systém, ktorý Rómom umožňuje brať peniaze od štátu bez práce, je zlý.Nesúhlasím s tým, aby dostávali peniaze, bez toho, že by museli pracovať. Sú zvyknutí na to, žeim ľudia a štát dávajú všetko zadarmo, nevedia byť za to vďační a to je zlé. V ich myslení je to uždokonca zakódované, že sa štát o nich MUSÍ postarať. Osobne si myslím, že začarovaný kruh vriešení „Rómskej otázky“ je v tom, že sa snažíme riešiť „náš“ problém – ako sa (prepáčte za tospojenie) zbaviť tých otravných Cigáňov. Neuvedomujeme si, že v skutočnosti nie my ale ONI majúten problém a cesta POMOCI začína pri jednotlivcovi.


Mám rada Rómov, sú moji priatelia a pomáham im ako viem – veľakrát finančne, aj keď viem, že tiepeniaze sa mi nikdy nevrátia. Veľakrát rozhovorom a modlitbou, niekedy praktickou pomocou. A niesom sama, v našom spoločenstve je nás viac. Máme možnosť vidieť, ako sa menia životy týchto ľudí,keď spoznajú Ježiša a rozhodnú sa pre lepší život. Tibiho a Aničku sme stretli, keď bývali na ubytovni aAnička bola tehotná. Boli bez práce, bez perspektívy bývania (na ubytovni nemohli ostať s dieťaťom)a bez nádeje na normálny život. Dnes sú manželia, majú kde bývať, Tibi má stále zamestnaniea vychovávajú svoje dve deti, z ktorých staršie ide budúci rok do školy. Tieto príbehy sú pre mňaobrovským svedectvom Božej lásky a riešiteľnosti neriešiteľného.


V štatistikách som čítala, že na Slovensku žije 500 000 Rómov, aj to bol len odhad, v skutočnosti ichmôže byť viac. Keby sa našlo 500 000 Slovákov – nerómov (nemám rada výraz biely), ktorí by boliochotní ujať sa každý jedného Róma a pomáhať mu, verím tomu, že by nebolo treba riešiť žiadnuRómsku otázku. Tou pomocou nemyslím vtláčať mu do ruky peniaze kedykoľvek mu pochybia. Mámna mysli skutočný vzťah, keď sa človek zaujíma a o človeka a pomáha mu zvládať svoj život. Viem,veľakrát o to Rómovia nestoja, odmietajú pomoc, zaujímajú ich len peniaze. Ale verím, že je stáledosť tých, ktorí o to stoja. A verím, že zmeniť ich myslenie a návyky je možné, ale len cez dlhodobý vzťah.

 

Mám rada Rómov a myslím si, že si zaslúžia našu úctu. Nemali to šťastie ako ja, ktorá som sanarodila do úplnej rodiny a stále mám zázemie – mamu a otca, na ktorých sa môžem obrátiť. Predeti z detského domova sa otcom a matkou stal štát, na ktorý sa už ako dospelí obracajú so svojimipotrebami, pretože sa nemajú na koho obrátiť.
Najviac ma však na Rómoch udivuje ich prirodzená otvorenosť voči Bohu. Tá nám nerómom veľmichýba. My máme vo svojom živote istoty, na ktoré sa spoliehame. Oni tieto istoty nemajú a akonáhlepred nimi spomeniete slovo Boh, hneď sa toho chytia.... a Boh koná. Nie sú to žiadne obrovské zvraty,ale postupné premeny ľudí a ich životov k lepšiemu. Veľakrát je tá cesta zdĺhavá a namáhavá prenich samých aj pre toho, kto sa im snaží pomôcť. Veľakrát robia zlé rozhodnutia, ale kto ich nerobí?Dôležité je, že ONI sa rozhodli ísť správnou cestou.

 

autor: Katka Sedliačiková

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť